Snehové vločky...

3. listopadu 2007 v 13:33 | Kikushik |  Skutočné príbehy
Cez okno pozorujem, ako vločky snehu zahaľujú celý vonkajší svet. Vždy som rada pozorovala sneženie, pripadalo mi to také tajomné a nádherne. Ale tento rok sa mi iba slzy po lícach kotúľajú. Chcem sa smiať ako pred rokmi, snívať o budúcnosti a tajne dúfať, že sa raz objaví princ na bielom koni, niekde tam, medzi tými vločkami. Teraz je však všetko úplne iné.

Moje sny sa roztopili ako spomínané snehové vločky. A však tie sa každým rokom vracajú, ale moje sny nie a nie znova prísť.
Práve som sfukovala šestnásť sviečok z narodeninovej torty, keď som si priala tajné želanie. Chcela som stretnúť naozajstnú lásku. Bolo to také tuctové želanie, ale najviac som po ňom túžila. Dovtedy som zaľúbená ešte nebola. Samozrejme som mala pár objavov, ale môj záujem o nich opadol po niekoľkých týždňoch, niekedy aj dňoch. Čím som bola staršia, tým som pomaly prestávala veriť na lásku. Tá sa odohráva iba vo filmoch a knihách. Teda tá láska, ktorá sa končí happy endom. Ale v jedno upršané septembrové vyučovanie sa otvorili dvere triedy a k nám vstúpil nový žiak. Ani neviem čím, ale čosi ma na ňom zaujalo. Nebol to vyslovený krásavec, ale mal v sebe akúsi iskru. Keďže som
práve sedela sama, pochopiteľne ho učiteľka posadila ku mne. Vôbec som neprotestovala, bolo to také spestrenie. Pomaly sme sa začali "oťukávať". Po vyučovaní sme zašli do cukrárne, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Boli z nás naozaj veľmi dobrí priatelia. Takto to pokračovalo asi tak dva mesiace, ale potom sa to začalo meniť. V jeho prítomnosti mi začalo biť srdce na poplach, pri každom jeho dotyku som sa vo vnútri akoby triasla. Taký pocit som ešte nikdy nezažila, ale musím povedať, že bol úžasný. Už mi nestačilo iba priateľstvo a tak som sa rozhodla, že mu všetko poviem. Netrpezlivo som čakala v cukrárni, kde sme sa mali stretnúť a v duchu si opakovala, ako mu to poviem. Keď som ho zbadala vo dverách, krvný tlak sa mi zvýšil o sto percent a to nehovorím o tom, keď si sadol. Povedala som si, že najlepšie bude, ak mu to poviem na rovinu. Horko- ťažko som zo seba dostala tie slová, že pre mňa znamená viac ako kamarát a asi som sa do neho zaľúbila. Čakala som, ako zareaguje, ale on sa iba zdvihol a odišiel. Tak toto som od neho nečakala. Spontánne som sa za ním rozbehla. Kričala som, ale on sa nezastavil, naopak, zrýchlil. Keď som sa pred neho postavila a poprosila ho, aby mi to vysvetlil, povedal, aby som ho nechala odísť. Ostala som stáť v strede chodníka, sama, iba snehové vločky mi robili spoločnosť. Nezmohla som sa na nič iné okrem plaču. Nechápala som, prečo sa takto zachoval. Nasledujúce dni boli niečo strašné. Nemohla som ísť do školy a robiť, že sa nič nestalo, tak som ostala doma ležať. Ani nebolo ťažké presvedčiť mamu, aby ma nechala doma, pretože som skutočne vyzerala strašne. Kruhy pod očami, pretože som vôbec nemohla spať a červený nos, lebo som nevedela prestať plakať. On však do školy neprišiel už vôbec. Dopočula som sa, že prestúpil na inú školu. Teraz som ho úplne stratila, už ho nemám ani ako kamaráta. Prešli Vianoce, Silvester a ja som bola stále ako bez života. Často som sedávala pri okne a pozorovala sneženie a predstavovala si, ako raz príde a pod snehovými vločkami mi sľúbi, že ma bude vždy ľúbiť. Nastal deň, ktorého som sa obávala, Valentín. Stála som ako obvykle na autobusovej zastávke, keď v tom niekto zozadu prišiel a svojimi rukami mi prikryl oči. Cítila som, že to bol on, srdce mi začalo biť, ale rozum mi hovoril, že to nie je možné. S veľkou nádejou som sa pomaly otočila... a stál tam on! Nestihla som ani nič povedať, lebo ma pritiahol k sebe a vtisol mi pusu. Potom sa mi pozrel do očí a pobozkal ma. Nemohla som tomu uveriť! Bolo to ako v mojich snoch. Stáli sme tam, bozkávali sa a snehové vločky sa nám roztápali na našich tvárach. Strašne sa mi ospravedlňoval za jeho správanie a sľúbil, že mi všetko vysvetlí, ale až zajtra, aby nepokazil tento pekný deň. Ja som bola ako v siedmom nebi, takže som momentálne ani vysvetlenie nepožadovala. Navrhla som mu, či nezájdeme ku mne, pretože rodičia išli na nejakú zábavu a tak skoro sa určite nevrátia. Spravili sme si teplý čaj, aby sme sa zohriali. Na to, čo nasledovalo potom, nikdy nezabudnem. Presunuli sme sa do mojej izby, kde mi rukami zašiel pod tričko, a keď videl, že neprotestujem, vyzliekol mi ho. Keď mi rozopínal podprsenku, zašla som mu rukou do vlasov a nežne ho bozkávala na krku. O chvíľu ani on nemal tričko, padli sme na posteľ, kde som ho bozkávala postupne nižšie a nižšie. Zreteľne bolo počuť jeho zrýchlený dych. Zastavila som sa až pri zipse, ktorý som rozopla a on mi pomohol pri vyzliekaní jeho nohavíc, ale hneď potom sa otočil a teraz bol hore on a mal všetko vo svojich rukách. Jemne a zároveň vášnivo ma bozkával pričom mi hladil moje prsia. Následne prešiel ústami nižšie a ja som bola čím ďalej viac vzrušená. Nezastavil sa ani pri nohaviciach, ktoré mi šikovne vyzliekol, ba ani pri nohavičkách. Zašiel mi pod ne ústami a ja som
pocítila ako mi celým telom prebehla vlna vzrušenia. Potichu sa ma opýtal, či to chcem a ja som sa zmohla iba na prikývnutie. Čakala som, aké to bude. Keď do mňa jemne vnikol, pozeral sa mi priamo do očí a ja som necítila skoro žiadnu bolesť. Bolo to nádherné, cítiť ako sme sa spojili a pritom sa mu pozerať do očí, z ktorých som videla, že je rovnako šťastný ako ja. Keď bolo po všetkom, musela som sa s ním, bohužiaľ, rozlúčiť. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom. Ďalší deň sme sa stretli a on trval na tom, že mi musí niečo povedať. To, čo mi povedal, bol pre mňa taký šok, že sa z neho spamätávam dodnes. Tú vetu počujem v mojej hlave neustále a neviem ju vymazať. V jeho očiach bolo vidieť slzy, keď mi oznámil, že...že má leukémiu, ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt, nechcel mi ublížiť, ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma, aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas, ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila, ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi, že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili, ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány však prekazil jeden jediný telefonát. Práve som mala matiku, keď mi v tom zazvonil mobil. Nie je dovolené volať cez hodinu, ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie, že to musím zdvihnúť aj napriek tomu, že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vybehla z triedy. So slzami som prišla za ním, ale on sa iba usmial a povedal, že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela, že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri ňom každučičký deň, niekedy som ostala aj cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu, lebo vedeli, že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí, že som úplne zabudla na to, že som mala už dávno dostať menštruáciu, ale stále nič. Jedného dňa som sa rozhodla, že pochybnostiam spravím koniec a zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila si tehotenský test. S maličkou dušičkou som si ho spravila a potom som čakala na výsledok. Tie minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela, či chcem, aby bol pozitívny alebo negatívny. Keď som sa pozrela na ten test, nemohla som veriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem, čo by som spravila za normálnych okolností, ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám, lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášove. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá, že mu poviem o našom bábätku, boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali, že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu, chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stisol ruku, zahľadel sa mi do očí a povedal, že ma strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná, aj keď som vedela, že to nebude vôbec ľahké, mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby, posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila, že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo, čo ma úplne položilo. Zomrel... Dnes o tretej ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som ostala na noc doma a práve vtedy sa to musela stať. Neviem, či si niekedy odpustím, že som nebola v poslednej sekunde pri ňom, nedržala ho za ruku a neodprevadila ho na iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu, ktorá mi odovzdala list, ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci, lebo tušil, že je koniec. Sadla som si na lavičku a začala som čítať:
Ty vieš, ako som ťa miloval. Teraz však musíš byť veľmi silná, zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej, lebo život sa nekončí, naopak, začína nová kapitola. Naše dieťatko ťa potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj, že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem, aj keď som odišiel skôr, ako som ho mohol objať, pobozkať, pohladkať. Nedovoľ, aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho, aj keby si musela peklom prejsť, pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále s tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej, tak sa na neho pozrieš a zistíš, že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem, že ty to dokážeš... Daj si retiazku, ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole, nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítiš moju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila. Pre teba, láska moja, som sa narodil, pre teba som žil a pre teba aj zomriem, ale naposledy ti chcem povedať, ako som ťa miloval a navždy aj milovať budem.
Prešli sotva štyri mesiace, ale ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa s jeho smrťou nevyrovnala a asi sa s ňou nevyrovnám nikdy. Neustále hľadím z okna na vločky a cítim, že je niekde, kde sa na mňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška, ktorý sa má narodiť 14. februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško ma kopne a tým mi pripomenie, že sa musím poponáhľať, pretože už je veľa hodín a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu, na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka, pretože vločky sprevádzali celú našu lásku, a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím, spomínam na tie šťastné časy, pričom mi na pery padajú vločky a v tom si spomeniem na jeho vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

Zobrazit vše (143)
Zobrazit starší komentáře

101 HenciQe HenciQe | Web | 1. července 2008 v 18:35 | Reagovat

je to nadherny pribeh .... fnuk placeem :´(

102 HenciQe HenciQe | Web | 1. července 2008 v 18:37 | Reagovat

a inac je to pekne ze si stale nanho myslela,stala pri nom a ze si malemu dala to meno ... lukas - je podla mna krasne meno a prajem aby si bola stastna a aj malicky

103 eleanor010 eleanor010 | 2. července 2008 v 11:20 | Reagovat

kedze som clovek, ktory sa rozplace ked umiera macka v kreslenej rozpravke, kt. pozera sestra, tak si asi viete predstavit, ako som plakala pri tomto...........

104 kate kate | E-mail | 7. července 2008 v 15:55 | Reagovat

nádherný príbeh strašne som pri ňom plakala a prajem tebe a tvojmu dieťatku veľa šťastia do života

105 simushka simushka | E-mail | 14. července 2008 v 12:47 | Reagovat

toto je krasny pribeh velmi ma dojal .....je tak smutny a zaroven krasny ......ak je toto pravda tak ti prajem vela stastia ..zasluzis si ho :))))))

106 Tánicka Tánicka | E-mail | 16. července 2008 v 20:59 | Reagovat

je to naozaj silna kava.. tento  pribeh budem asi svojim detom hovorit aby si z neho brali priklad.je to naozaj velmi pekne...myslim ze to dievca to zvladlo ... pretoze ma v sebe niekoho pre koho sa oplatilo bojovat..ja to poznam :) takze dufam ze vsetko dobre dopadlo :)

107 jetka jetka | 20. července 2008 v 13:32 | Reagovat

WIES PODLA MNA SI RAZ NAJDES  "NOWEHO " CHALANA, PRETOZE TO MOZNO BUDE NIECO AKO "LUKASOV DUCH"...VELA LUDI SI MYSLI ZE NEICO TAKE NEJESTVUJE, ALE  JE TO PRAWDA, TAKZE HLAWU HORE, A CAKAJ KYM TI LUKAS ZNOWU PRIDE , MOZNO V INEJ OSOBE, ALE BUDE TO ON.....

108 Elizabeth Elizabeth | 27. července 2008 v 16:45 | Reagovat

ked som čitala tieto riadky slzy mi padali jedna za druhou :( je to nadherneee wiac než nadhernee :(

109 Meri Meri | E-mail | 8. srpna 2008 v 23:28 | Reagovat

fuuuha ....už dlhsie si citam tento blog a az teraz som napisala je to fakt smutny pribeh......este stale citim ako mi teci slzi.....

110 andy andy | 9. srpna 2008 v 21:32 | Reagovat

az som sa rozplakala.............ani nie tak smutne ako krasne.................................dufam ze dietatko je zdrave a ty nezabudaj ze zivot ide dalej...............v zivote este budes musiet prekonavat ine horsie prekazky

111 tina tina | E-mail | 12. září 2008 v 16:40 | Reagovat

smutne, az privelmi smutne. ale ked zomrie jeden clovek je to nestastie, ale ked ich zomrie vela je to statistika. nechapem preco musi umriet niekto , kto by mal zit. kto ma urcite este nejaku ulohu v zivote. ja som skutocnu lasku nezazila.  no vlasne zazila... kazdy takyto clanok, roman, film...kde sa preziva ozajstna laska... a ja ju zazivam s hlavnymi hrdinami a stotoznujem sa s nimi... plcem, som stastna tak ako i v pribehu hlavny hrdinovia.... pochybujem ze niekedy zazijem ozajstnu lasku...  no trocha som ten komentar asi predlzila..no co uz..prajem vsetkym v zivote vsetko najlepsie, a dufam ze kazdy zazije aspon jedinky kratky okamih lasku...papa...

112 zuzina zuzina | 12. září 2008 v 21:26 | Reagovat

potom tu daj foto svojho syna a je mi luto

113 julia julia | 13. září 2008 v 20:47 | Reagovat

bože tak teento pribeh ma naozaj  dostal:( normalne plačem ty kks..sila.....aky krasny....a aky smutny.....prečoo? musel zomriet?.bože.....chuda ta holka.....toto niky nechcem zažiiiit:( hrozne.....dojalo ma to:(

114 julia julia | 14. září 2008 v 15:20 | Reagovat

..niekedy si ani ludia nevažia svoj život...pc...čo by dal zan ten chalan ktory on prišiel......naozaj lutujem tu holku pc.....naozaj ma tooooo rozplakalo dojalo ma to:/ čitam tento pribeh druhykrat a uvedomujem si aky je te život kratky.....a treba si ho užiit naplno ved nato je!:) držžž sa a neboj všetko zle sa obrati k dobremu!:) ver mi a hlavu hore.....

115 PlaY-NAtuSa-BoY PlaY-NAtuSa-BoY | 23. září 2008 v 12:48 | Reagovat

PIXOVINA NA NTU !!! JASAN VYMYSLENE SE AS MPOSNO NEAKE FAKTY SU PRAVDIVE ALE VECINA NIE A POCVIEM DOVOD!!!

SI PISALA ZE SI S NIM MALA SEX 14.2 NE ? MNO A VTEDY BOL POCATY AJ LUKASKO AKO SA TEDA MOHOL NARODIT PRESNE O 12 MESIACOV ? :DDDDDDDD AKOZE :D NECELO SA MU VON 3 MESIACE ? JUJ VY TRAPKY :DTU PISETE JAQ REVETE A PRITOM :D MNO NERIESIM US :D NASMIALA SOM SA DOVI DOPO :D

116 mucinqqa mucinqqa | E-mail | 12. října 2008 v 15:30 | Reagovat

mozno je to vymyslene ale je to fakt smutne ze am to dokazalo az rozplakat .. :,(

117 Mikuschka Mikuschka | 17. října 2008 v 18:06 | Reagovat

velmi smutne aj ked to mozno nie je pravdive,ale je to ten najkrajsi a najsmutnejsi pribeh ktory som citala. prajem ti vela stastia aj lukaskovi,nech ste zdravi     plakala som ako male dieta     :, (

                                                                                                       ,  

                                                                                                       ,

118 Bea Bea | 17. října 2008 v 19:27 | Reagovat

baby, taka otazocka, ako je mozne, ze sa vyspali 14. februara, a dieta sa narodiklo 14. februara? ved dieta sa v sebe nosi 9 a nie 12 mesiacov, ciM?

119 aaaaaaaaaaa aaaaaaaaaaa | 25. listopadu 2008 v 15:58 | Reagovat

pre BEa

Ja som si ani nevšimla ze tam bolo napísané ze sa spolu vyspali 1č februara.

Inak je to hrozne smutny&y pribeh slzy mi pri nom tieklo prudom

120 Nie Nie | 25. listopadu 2008 v 18:04 | Reagovat

Nevšimla som si že by písala že mala sex 14.2.

Iba písala že vtedy sa začali ich láska.

121 MICHAELA MICHAELA | 3. prosince 2008 v 18:38 | Reagovat

velmi smutne chuda lutujem

hu aspon nech to dietatko je

zdrave.A dufam ze sa stim virovnala

122 januska januska | E-mail | 5. prosince 2008 v 19:52 | Reagovat

to ze ich laska zacala 14.2 neznamena ze vtedy bol pocati vy ste nor

normal moze to byt skutocne kazdy sa na to pozera len z jedneho uhlu pohladu ved laska neni len o sexe

123 _Diablicek_ _Diablicek_ | 3. ledna 2009 v 13:43 | Reagovat

Fakt neviem čo mám napísať..úplne smutný príbeh..ale je úplne super že bude mať bábatko:)

124 LaDy LaDy | 8. ledna 2009 v 18:27 | Reagovat

och jooooj nechapem preco tomu niektori neverite...

strasne smutne...=((uplne revala som ako male decko...=(

125 Bianka Bianka | E-mail | 12. ledna 2009 v 20:33 | Reagovat

hjaj to je take smutne ale pekne

126 lenivusik333 lenivusik333 | E-mail | 21. ledna 2009 v 21:43 | Reagovat

Mno ale toto som videla nejaky fiml takyto presne ale aj tak je to krasne tez som to citala dlho ale fakt na obnovenie spomienok je to pekne (z toho filmu myslim)Ale ak sa ti to naozaj stalo tak je to pekne naozaj a nwm  preco niekto vravi ze by to necel zazit sak aj pre tu chvilu co ste boli spolu to za to stalo no nie?????

127 patka patka | E-mail | 22. ledna 2009 v 20:26 | Reagovat

no smutny pribeeh,velmii,aj som si pri tom poplakala dost aa je mi to luto.

128 zlobiva zlobiva | 3. února 2009 v 14:08 | Reagovat

krásny a smutný príbeh... aj ked som v práci momentálne, nezdržala som sa a poplakala som si!!! Držím palce!!

Ja byt na tvojom mieste-asi sa zrútim...

Fakt držím palce a ži aspon koli malému !!!!

129 matuliq matuliq | 8. února 2009 v 16:33 | Reagovat

bopze to je strasne smutne..... normalne sa mi chce plakat....... drzim palce tej dotycnej aby sa niejako z toho dostala........ja mi weelmi luto.....={

130 mia mia | Web | 14. února 2009 v 19:58 | Reagovat

baby ja som sa rozplakala

131 Jonasfanns>Nick*Baruška Jonasfanns>Nick*Baruška | Web | 22. února 2009 v 14:08 | Reagovat

panebože to je tak smutné já jsme bulela jak malé dítě ale je to tak nádherné ale tak smutné ....

132 gabca gabca | E-mail | 6. března 2009 v 22:41 | Reagovat

nieco hrozne velmi je mi ta luto ze si prisla o svoju lasku a otca  svojho dietata,,  ale zivot je taky,, nech sa ti dary aj tvvojmu babätku drz sa,,, papik

133 Kucka ;) Kucka ;) | 14. června 2009 v 1:08 | Reagovat

Slzy mi stekaju po liciach..

134 monika monika | 16. června 2009 v 21:52 | Reagovat

BOZE NORMALNE SOM TO PREZIVALA S TEBOU SKODA ALE OSUD TO TAK CHCELL DRZIM PALCE BBUD SILNA
:-)

135 K@mu§hqa K@mu§hqa | 23. července 2009 v 13:59 | Reagovat

Veľmi Ťa obdivujem! ....neviem, či by som vedela byť aj ja niekedy taká silná, aj keď som ešte nikdy nebola zamilovaná plačem s Vami všetkými a dúfam, že tvoj malí Lukáško bude zdravé a krásne dieťa a bude sa podobať na svojho ocinka  :-)

136 viola viola | E-mail | 20. srpna 2009 v 12:57 | Reagovat

velmi smutne ja ked som si to citala prvi krat tak som pri tom revala preco musel umriet preco ja som si to citala asi 1000 ktat

137 kat_qaa kat_qaa | E-mail | 12. ledna 2010 v 21:17 | Reagovat

ako tento pribeh ma rozplakal ako ziaden iny fakt ze klobuk dole tote dievca co to prezilo muselo byt dos silne uz len kvoli tomu malemu hm chcela by som ju spoznat fakt pana ani nemam slov co na to povedat :-(  :-(

138 laska na vzdy laska na vzdy | 27. listopadu 2010 v 9:08 | Reagovat

dnes akurat zacina padat prvy sneh fnuk bol to uzastny pribeh vou nikdy to nechcem zazit tak si zacinam vazit lasku co dostavam ... fnuk :-(

139 nika nika | E-mail | 2. prosince 2010 v 17:10 | Reagovat

boze toto je ten naj, pribech ktory som citala ajked vela necitam ale toto je vazbe krasne ... :-)

140 mmm mmm | 25. března 2011 v 20:48 | Reagovat

smutné... placem  :-( naj pribeh...aj ja som mala takú láku... zomrela :-(

141 Ivi Ivi | 10. července 2011 v 21:40 | Reagovat

toto je najkrajsi pribeh aky som kedy citala a este som sa ani pri jednom nerozplakala :/ velmi smutne a krasne

142 :) :) | 11. ledna 2012 v 17:59 | Reagovat

Milá Kikushik a milé dievčatá, ktoré ste si tu oči vyplakali,
nerada vám kazím ilúzie, ale tento príbeh určite nie je pravdivý. "Omylom" som narazila na tento "pravdivý" príbeh a skoro mi oči vypadli. Prečo? Pretože som ho napísala asi 5-6 rokov dozadu. Musela som sa zasmiať. Takže milá Kikushik, ak máš takú malú fantáziu, aby si napísala vlastný príbeh, daj vedieť, ja ti rada poskytnem ďalšie príbehy, ktoré môžes vydávať za svoje srdcervúce príbehy, ktoré si si prežila.

143 marcela marcela | E-mail | 25. dubna 2012 v 13:17 | Reagovat

tak take nieco som este nikdi necitala ! je to velmi smutne pretoze si cakala  znim dieta ...... nemam slow je to velmi dojimave ja ked som tvoj pribeh citala  slzy mi padalii ja by som to vobec nezvladla ! drzim ty palce k tovjmu  zivotu nech sa ty stale darii :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.